Aj napriek tomu, že cestou do kúpeľne si musela vypočuť kázanie Matky Energickej, v kuchyni jej do pravého ucha hučala Matka Starostlivá, pri raňajkách do toho ľavého zase Matka Akčná, až som si od horúcej kávy spálila jazyk. Hoci odvtedy ubehlo niekoľko hodín a kilometrov, zmenila sa nadmorská výška a začína mrholiť, ten nepríjemný pocit popáleniny pretrváva. Nielen v ústach a na jazyku. Akoby mi hrdlom pretiekol priamo do duše, takže sa už opäť môžem legálne umárať tým, že som čosi pobabrala.
To čosi pobabrané sa väčšinou týka mojej Dorky. Cítim to tak aj teraz, keď spolu stojíme na autobusovej zastávke v Nimčiciach - v zapadákove (jediný obchod, dve krčmy, miestny úrad s ružovou fasádou a vzorne udržiavané futbalové ihrisko). V zapadákove s atrakciou. Atrakciou európskeho významu, zapísanou do zoznamu svetových pamiatok UNESCO, ako som zdôrazňovala dnes ráno o piatej, keď som svoju rozospatú dcéru nemilosrdne durila z postele. V sobotu. Také niečo dokážu iba macochy, rafinovane týrajúce svoje pastorkyne. A keď k tomu prirátam ešte i tú fazuľovú nátierku na celozrnom rožku, ktorý som pred chvíľou vytiahla z ruksaku a ktorý moja nahrbená dcéra znechutene prežúva...
Fazuľu, cícer, šošovicu, sóju by si mala jesť každý deň, agitujem niekoľkokrát týždenne.
A z brucha budem mať balón, oponuje Dorka.
Teraz však mlčí. Vzdorovito mraští čelo, občas na mňa vrhne ďalší vyčítavý pohľad. A prežúva, prežúva, prežúva. Donekonečna. Aby mi dala najavo, ako ju mučím. Neľudsky.
Keby len vedela, že trpím s ňou! Keby len tušila, ako ma podchvíľou nutká povedať: už to nechaj, prosím ťa, nemôžem sa na teba pozerať!
Ibaže ja mlčím. Viem, len čo by som otvorila ústa, vysypal by sa z nich príval slov, obviňujúcich dcéru z...
Z čoho vlastne? Nie, nemôžem Dorke vykričať ani len to, aká je nevďačnica. Sama si totiž veľmi dobre pamätám, ako som to neznášala, bytostne neznášala, keď ma takýmto spôsobom vydierala moja mama. Najhoršie bolo, že kým ja som prskala, dupala, bezmocne zúrila, mama sa vždy zázračne upokojila. Z tváre jej zmizlo napätie, stiahnuté obočie a poklesnuté kútiky úst sa narovnali. Formulka, obetujem sa pre teba, má zrejme katarzný účinok. Žiaľ, pre mňa zostáva luxusom, aký si dopriať nemôžem. Som moderná matka. A zakázala som si to. To, že som kvôli svojej jedinej dcére nespočetnekrát zaprela vlastnú dušu a telo, to si môžem priznať, ale iba v duchu. Tak, ako aj to, že verím určitej satisfakcii.
Vlastne verila som. Donedávna. Dovtedy, kým sa Dorka neocitla v pazúroch vlastnej puberty, až dovtedy som sa nádejala, že za všetky svoje obety božstvu materstva budem automaticky odmenená dcérinou nehynúcou oddanosťou, chápavosťou, nehou. Intenzívnym vzťahom dvoch pokrvne spriaznených žien, vzťahom plným dôvery. Cha. Cha.
Beznádej vyvoláva moje tušenie: môže to byť ešte horšie. A moje presvedčenie: určite to bude horšie. Je dokonca pravdepodobné, že dospelá Dorka napokon prepadne zúfalstvu z toho, ako sa stále viac a viac podobá na svoju matku Zuzanu. Presne tak ako ja, keď si pri pohľade do zrkadla, alebo pri niektorej svojej emotívnej erupcii, znechutene spomeniem na svoju matku Adrienu.
Zaháňam od seba takéto predstavy.
„Mohla by si už konečne dojesť ten rožok?"
Za túto vetu, ktorú som napokon predsa len vypustila z úst, si vyslúžim ďalší vražedný pohľad svojej dcéry. Spomalí tempo. Odhrýza si z rožka po mikrokúskoch a každé sústo drží v ústach neskutočne dlho. Paradoxne tým vo mne nevzbudzuje zúrivosť, ale len ďalšie výčitky svedomia, že svoje dieťa, ktoré už onedlho dostane občiansky preukaz, manipulujem. Vysvetlí mi však niekto, aký je rozdiel medzi manipuláciou a rodičovskou dôslednosťou?
Tento text je úryvok z chystanej knihy Mandragora. Ide o literárnu fikciu, nie o môj konkrétny život. Všetky osoby uvedené v texte vznikli v mojej fanázii a podobnosť s konkrétnymi ľuďmi je čisto náhodná. Aj keď...
